Menu

We are apologize for the inconvenience but you need to download
more modern browser in order to be able to browse our page

Download Safari
Download Safari
Download Chrome
Download Chrome
Download Firefox
Download Firefox
Download IE 10+
Download IE 10+

  • 042 Lízatko
    042 Lízatko
  • 041V škole
    041V škole
  • 040 Božie slovo
    040 Božie slovo
  • 039 Po maturite
    039 Po maturite
  • 038 Obložené žemle
    038 Obložené žemle
  • 037 Kvetinárstvo
    037 Kvetinárstvo
  • 036 Miesto vo vlaku
    036 Miesto vo vlaku
  • 035 Pečivo pre bezdomovca
    035 Pečivo pre bezdomovca
  • 034 Deň matiek
    034 Deň matiek
  • 033 Gyros
    033 Gyros
  • 032 U doktorky
    032 U doktorky
  • 031 Maturita
    031 Maturita
  • 030 Dni víry
    030 Dni víry
  • 029 Dáždnik
    029 Dáždnik
  • 028
    028
  • 027 Pizza
    027 Pizza
  • 026 Duch je ten istý
    026 Duch je ten istý
  • 025 Baletka
    025 Baletka
  • 024 Mocná láska
    024 Mocná láska
  • 023 V triede
    023 V triede
  • 022 Biblia
    022 Biblia
  • 021 Gitara
    021 Gitara
  • 020 Rozhovor
    020 Rozhovor
  • 019 Žlté
    019 Žlté
  • 018 Bezdomovec
    018 Bezdomovec
  • 017 Hamburger
    017 Hamburger
  • 016 Husle
    016 Husle
  • 015 Zmrzka
    015 Zmrzka
  • 014 Koláč
    014 Koláč
  • 013 Barbora
    013 Barbora
    Nebojte sa zmeniť atmosféru
  • 012 tulipány
    012 tulipány
  • 011 100€
    011 100€
  • 010 úsmev
    010 úsmev
  • 009 Niekedy sa stačí pozdraviť
    009 Niekedy sa stačí pozdraviť
  • 008 Radosť v miestnosti
    008 Radosť v miestnosti
  • 007 Čokoláda na pošte
    007 Čokoláda na pošte
    AUDIO
  • 006 Medík
    006 Medík
  • 005 Jakub
    005 Jakub
    FOTO
  • 004 Lenka
    004 Lenka
  • 003 Ivka
    003 Ivka
  • 002 Maťo
    002 Maťo
  • 001 Ružomberok
    001 Ružomberok
    VIDEO
042 Lízatko

Vedela som, že kolegyňa mala narodky, ale o svojom súkromí nehovorí a nikto to nemal vedieť. Vedela som, že miluje farby. Nuž som jej priniesla lízatko, farebné ako dúha. Nie k narodkám, len tak pre radosť. Aby sa menila atmosféra, aby vedela, že ju niekto má rád.

Milka

041V škole

Ahojte, menila som atmosféru v škole.

Aneta

040 Božie slovo

Raz som bola s kamarátom vonku, boli sme sa korčulovať, rozprávali sme sa o Biblii a povedal mi, že má len Nový zákon. Bola som na animatórskej škole a mali sme tému Božie slovo a hovorili nám, že máme rozdávať Božie slovo vôkol seba. Nemysleli len ako knihu, ale svojim správaním a skutkami! A tak som si povedala, že tomu kamarátovi kúpim sv. písmo. Bola som v obchode, kúpila som Bibliu a zavolala som kamarátovi a stretli sme sa. Najprv mi to bolo blbé mu dať, lebo predsa je to chalan, ale odvážila som sa a bol veľmi vďačný, že dostal sv. písmo. Takže takto som zmenila atmosféru!

Martina

039 Po maturite

Keďže som pred pár dňami zmaturovala a dnes sme sa lúčili s našou školou, ale hlavne so sebou navzájom, rozhodla som sa, že svojim spolužiakom napíšem listy, v ktorých som im ďakovala za skvelé roky a za vlastnosti, ktoré si na nich cením a kde som ich aj poprosila o odpustenie :). Hneď sa zmenila atmosféra. Ľudia v našom okolí potrebujú počuť, že si ich ceníme a máme radi.

Peťa

038 Obložené žemle

Jeden deň som sa rozhodol po predchádzajúcom rozhovore, že kúpim pár bezdomovcom obložené žemle. Keď som ich kúpil, ako som tak pozeral bezdomovcov nikde, čo nie je bežné. Hovorím si, že ich musím niekomu dať. Ako som sa otočil, kúsok za mňou kráčal mladý bezdomovec s očami plnýmmi beznádeje. Prišiel som k nemu, pozdravil som sa a opýtal, či si nedá. S malou dušičkou iba vystrel ruku a poďakoval. Oči mu zažiarili. Potom som spoza rohu videl, ako jednu žemľu daroval ďalej. Moje srdce bolo šťastné.

037 Kvetinárstvo

S mojou kamarátkou sme sa ponáhľali na autobus a veľmi pršalo. Išli sme okolo malého kvetinárstva, kde mala kvetinárka rozložené krásne kvety vonku. Ona v rýchlosti prenášala kvety z vonku dovnútra. Tak nám s kamarátkou nedalo a odložili sme dáždniky na zem a prenášali kvety s ňou. Keď sme prvýkrát vošli do kvetinárstva (s tými kvetmi) bola tam staršia pani, ktorá, keď nás uvidela, pozerala sa na nás s prekvapením a s úsmevom na tvári. Bolo krásne, ako sa nám podarilo rozžiariť staršiu pani v obchode, ten pocit je na nezaplatenie. Boží ľudkovia, nebojte sa meniť atmosféru. ♥ ♥

036 Miesto vo vlaku

V jeden krásny slnečný deň sme sa štyria kamaráti vybrali na menší výlet. Išli sme vlakom. Tešila som sa na nový poschodový vláčik, keďže som v ňom išla prvýkrát. Sadli sme si spolu všetci štyria, no hneď na ďalšej zastávke nastúpila staručká pani a postavila sa vedľa mňa. Najprv som to veľmi neriešila, až kým som si nevšimla, že je to starší človek. V tej chvíli mi napadlo: “Zmeň atmosféru.” Tak som sa s úsmevom postavila a pustila starkú sadnúť. Ako som sa tak išla postaviť ku kamoške, vedľa vstal chalan a so širokým úsmevom mi hovorí: “A ty si poď sadnúť sem.” Touto milou situáciou bola hneď atmosféra vo vlaku lepšia.

035 Pečivo pre bezdomovca

Tento príbeh, ktorý bol, ako dúfam, tiež zmenou atmosféry, sa odohral v skorých ranných hodinách na jednej železničnej stanici. Vracala som sa z jednej akcie v spoločenstve a na prestup na môj vlak som mala asi hodinku. Keď som vystúpila z vlaku, mohlo byť 5 hodín ráno. V rukách som držala tašku s nabaleným zvyšným jedlom – poznáte to, keď odmietanie nepomáha :D. Šla som si teda sadnúť do čakárne. Prvé, čo som si všimla, bolo niekoľko bezdomovcov, ktorí tam spinkali. Človek ani nevie, ale zrazu mi napadlo, že im to jedlo nechám. Nepotrebovala som ho a vlastne som ho ani nechcela. Bola tam krabica so slaným a druhá so sladkým pečivom. Tak som sa rozhodla, že im to nechám. No, bolo to pekné, ale ja som nechcela, aby to niekto videl. Čakala som, kým sa vyprázdnila čakáreň. To bolo samozrejme až vtedy, keď prišiel môj vlak. Tak som strašne rýchlo položila tašku asi pol metra od jednej karimatky a utekala na vlak. Asi nikdy neuvidím tvár toho človeka, ale dúfam, že som mu spríjemnila nedeľné ráno :).

034 Deň matiek

S ľuďmi z môjho spoločenstava sme sa na Deň matiek vybrali do nemocnice na geriatriu potešiť tetušky. Keď sme prišli, boli z toho ohromené aj sestričky, ochotne nás však pustili. Babkám sme poblahoželali ku Dňu matiek, potešili ich čokoládou, vypočuli, porozprávali sa, mnoho z nich nás vyobjímalo, vybozkávalo a maly slzy radosti v očiach. Sestričky nechápali, odkiaľ sme prišli a že v nedeľu trávime voľný čas práve takto :). V mene Ježiš sme zmenili atmosféru :).

033 Gyros

Môj manžel pracuje v rýchloobčerstvení. Po práci som naňho čakala, chceli sme ísť ešte nakúpiť do hypermarketu, ktorý stojí hneď vedľa jeho práce. Zostali mu dve tortilly, ktoré si jeden zákazník nevyzdvihol. Vedľa hypermarketu sedeli dvaja bezdomovci zabratí do debaty, ľudia ich obchádzali. Môj manžel sa vybral priamo k nim a dal im obidve tortilly s gyrosom. Pohľad na tých mužov stál zato. Tváre sa im rozjasnili, oči zažiarili a s vďakou prijali pre nich velmi nečakaný dar. Táto zmena atmosféry sa hlboko zapísala do môjho srdca.

Kristína

 

032 U doktorky

Bola som u doktorky, kde to funguje tak, že prídeš, zoberieš lístok s číslom a čakáš, kým sa dostaneš na rad. Prišla som pomerne skoro ráno, ale keďže niektorí ľudia si chodia po čísla už aj pred siedmou, ja som mala to svoje dosť vysoké. A tak som sedela a čakala. Po nejakých dvoch hodinách prišla do čakárne žena. Sadla si, nezobrala lístok. Strašne kašlala a bolo na nej vidno, že každý pohyb ju bolí. Medzi tým prichádzali ďalší ľudia, brali si lístky a trvalo jej hodnú chvíľu, kým si uvedomila, že ona žiaden nemá. A tak sa pred ňu dostalo ešte pár ľudí. Celý čas ako tam sedela, som nad ňou rozmýšľala. Veď musím niečo urobiť. A tak ma napadlo, že si s ňou môj lístok vymením. Keďže som dosť hanboš, rozmýšľala som nad tým a bola som nervózna až ma bolelo brucho 😀 Ale ako som už mala ísť na rad ja, postavila som sa a šla som za ňou, že sa s ňou vymením, lebo ona je na tom horšie ako ja. Najprv nechcela, ale potom ju presvedčila nejaká teta vedľa nej. A tak ona šla dnu a ja som čakala ďalej. Na rad som sa dostala až po 12. Keď som vošla dnu, tá pani sedela na lôžku a rozžiarená hovorila sestričke: ,,To je to dievča, čo ma pustilo!” Nakoniec vysvitlo, že má zápal pľúc a čaká na sanitku, aby ju zobrala do nemocnice. A ja, síce hladná a so zmeškaným autobusom, ale dokonale spokojná :)

Anička

 

031 Maturita

Měl jsem večer před písemnou maturitou. Všechno to začalo večerní modlitbou. Večer jsem se před spaním modlil a potom mi přišel nápad, kvůli kterému jsem nemohl spát. Pořád jsem na něj nepřestal myslet a přemýšlel, jak jej ještě zvelebit. Jak mě celý den všichni říkají, ať nejsem ve stresu, já v něm nebyl, ale oni asi tenkrát ano. Napadlo mě si s sebou do třídy vzít ukulele, protože jsem slyšel, že jeho zvuk už sám o sobě je dost antistresový a vtipný. Tu noc jsem v noci hrál a modlil se za všechny maturanty, kteří zítra budou psát, poté co dozněla poslední struna, Ten nejlepší změnil atmosféru v mém pokoji, nešel jsem spát ustrašený co bude zítra, ale smějící se a pln očekávání z toho, co bude zítra Bůh konat.. Toho rána jsem prostě přišel do třídy a sedl si. Naplnil mě stres co lidi řeknou, ale když jsem začal hrát, všichni utřeli jejich smutné a stresované obličeje a s úsměvem na mě mluvili a říkali, že aspoň budou tleskat do kolen, a já hrál a modlil se za všechny. Potom co jsem se smál, a byl nadmíru spokojen, jak to ve třídě vypadalo, potom přišli profesoři na začátek testu. Lepší zpráva pro mě byla ta, že všichni maturitu udělali. Chvála Bohu! 😀

Karel

030 Dni víry

Dny víry – Praha

Chcel by som vám povedať príbeh toho, ako spoločenstvo asi 50 ľudí z 3 rôznych krajín (SK, CZ, PL), rôznych spoločenstiev, iných kultúr…, ale s jedným spoločným cieľom,
ktorý ich zjednotil: “Osláviť Boha a priniesť jeho lásku k ľuďom do ulíc”, menilo atmosféru počas 1 týždňa v Prahe. Začalo to pozvaním na Pražské misie, čo už samo o sebe
bol historický zlom, že Boh otvoril dvere evanjelizácii v Prahe. Začal sa budovať tím, ktorý sa v úplnej podobe stretol až na mieste, no Boh nás neskutočne zjednotil a vyzeralo
to, ako keby sme sa poznali už niekoľko rokov. Náš program sa delil na dve časti: 1. v kostole, 2. na ulici: svedectvá, kerygmy, pantomímy, chvály, vlajkovanie, rozhovory –
evanjelizácia medzi ľudmi. Prvý deň sme sa ešte stále zohrávali a zisťovali, čo Boh od nás na tomto mieste chce a zistili sme napríklad to, že je tam oveľa viac ľudí zo
zahraničia (od Singapuru až po Kanadu) ako Čechov, a tým pádom sme náš program prerobili inak, pretože sme pochopili, že toto bude hlásanie do celého sveta. Naše
svedectvá a piesne, ktoré boli najprv iba v češtine, bolo zrazu počuť aj v slovenčine a poľštine, ale aj po anglicky a Boh konal. Ľudia sa zastavovali, niektorí len prešli okolo,
ďalší sa na to miesto vrátili aj viackrát. My sme šli za nimi alebo aj oni za nami a mohli sme im oznámiť tú super radostnú správu o Božej láske, ktorá zmenila naše životy a
verili sme, že zmení aj tie ich. A aj menila. Od bezdomvcov až po mužov v oblekoch, Boh sa dával spoznať a asi každý z tímu by mohol napísať nejaké svedectvo, čo robil Boh
v životoch ľudí. Naše piesne chvál zneli ulicou a vlajky ukazovali, že Kráľ je tam. Aj ľudia z okolitých obchodov počúvali. Na začiatku sme videli, ako zopár ľudí sedelo na balkóne
a počúvalo, a potom každým dňom pribúdalo stále viac otvorených okien a veríme tomu, že aj ľudí, ktorí nás počúvali. Pre mňa bolo silným momentom, keď sme zdvihli kríž a
chválili, a vtom išla okolo jedna pani so psom, zastavila sa, chvíľu len tak stála, ale zrazu ju to preniklo a kľakla si v úplnej pokore a bázni. Vtedy sa mi pripomenulo slovo:
“Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno, aby sa na meno Ježiš zohlo
každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: ‘Ježiš Kristus je Pán!’ na slávu Boha Otca.” (Flp 2, 8-11). Ale najsilnejším momentom pre mňa bolo, keď
sme priniesli do ulíc eucharistiu. Vtedy som pochopil, čo znamená priniesť Krista do ulíc. Keď sme tam boli posledný deň, tak si jeden z nás uvedomil, že za celý týždeň nebol
nikto z nás pri ľuďoch v stánku, ktorý stál hneď vedľa nás, a tak tam šiel a rozprával sa s nimi. Nakoniec sa ho opýtali, dokedy tam budeme. Povedal im, že už len jeden deň a
oni povedali: “Počúvali sme tie svedectvá, hudbu, proste všetko, a bolo to naozaj silné, budete nám chýbať!” A vtedy sme vedeli, že áno, aj keď sme nevideli veľa ovocia, malo to
zmysel a určite sme niečo zasiali. Teraz to už len nechať na Boha, nech to vyrastie (1Kor 3, 6-7).

Amen

Ogi

029 Dáždnik

Vystupoval som z autobusu, no zabudol som si na sedačke dáždnik a vonku pršalo. No vtedy som autobusom cestoval aj s mojou tetou, ktorá mi ho ešte stihla podať (zmenila mi atmosféru). Ako som ho tak roztvoril, aby ma neopršalo (som z cukru :D), všimol som si, že vystúpila aj mladá mamička s dieťatkom na rukách. Nemala dáždnik. Tak som ju prišiel schovať pod dáždnik, nech jej malý neprechladne. Usmiala sa a bola strašne prekvapená, asi to pre ňu ešte nikto nespravil, no poďakovala, keďže za ňou bola jej sestra, ktorá práve rozkladala ten svoj.

Mišo

028

Po troch týždňoch v škole som cestovala domov na východ. Keďže po prestupe som už šla sama bez spolužiačky, tešila som sa, ako si v pokoji zapnem hudbu a nebudem nikoho vnímať, nakoľko nie som veľmi komunikatívna a nerada sa zapájam do rozhovoru s cudzími ľuďmi. Sadla som si teda do osobáku, nasadila slúchadlá a cesta sa mohla začať. Na ďalšej zastávke však nastúpila jedna žena so synom, ktorej zrak padol rovno na dve voľné miesta oproti mne. Opýtala sa, či si môžu prisadnúť, na čo som odpovedala, že áno, no potajme som dúfala, že to bude jej posledná otázka. Mýlila som sa. Všimla si, že mám so sebou veľký kufor, a tak som bola “nútená” slúchadlá odložiť a odpovedať na jej otázky. Po krátkej chvíli som si však uvedomila, že sa mi s ňou naozaj rozpráva
veľmi dobre. Táto žena bola totižto výnimočná. Jej 11-ročný syn, ktorý sedel s nami a ktorý nepovedal ani slovo a celý čas pozeral von oknom, bol postihnutý. Netušila som to, nakoľko výzorovo vyzeral úplne v poriadku. Jeho mamka mi však povedala, že už odmalička trpí autizmom. Dozvedela som sa, že táto žena nemôže normálne pracovať, žijú veľmi skromne, no jej syn je jej najväčším šťastím. Každý deň s ním cestuje 20 km do špeciálnej školy, kde sa mu venujú odborníci. Medzitým naňho 4 hodiny čaká niekde v meste, potom si poňho príde a idú domov. Jeho otec pracuje až do večera a takto to už trvá štyri roky. Ostala som v nemom úžase. Napriek tomu táto žena pôsobila veľmi vyrovnane, neľutovala sa, ale naopak, mohla som si všimnúť jej pozitívny prístup k životu. Priznám sa, že ak by sa to stalo mne, určite by som sa Boha pýtala, prečo sa to stalo práve mne. Prečo práve mne sa narodilo postihnuté dieťa, keď všetci ostatní majú zdravé deti a pod. Hanbila som sa sama za seba. Aj za to, že som sa s ňou nechcela rozprávať. No potom som si uvedomila, že som dostala poučenie vážiť si všetko, čo som v živote dostala. Som zdravá, mám všetko, čo potrebujem a ak nie, mám silu to dosiahnuť. A aj keď sa stane niečo zlé, netreba sa ľutovať. Táto žena zmenila atmosféru u mňa :). No taktiež ma potešila ďalšia vec. Počas nášho rozhovoru som sa často dívala na toho chlapčeka. Vždy, keď sa na mňa pozriel, usmievala som sa. Chcela som, aby pocítil lásku aj od iných ľudí. A potom sa to stalo. Tesne pred tým, ako mali vystúpiť, sa na mňa pozrel, a sám od seba sa na mňa usmial :-). Jeho mamka bola veľmi prekvapená, nakoľko dodala, že okrem nej a blízkej rodiny sa nezvykne usmievať na niekoho, koho nepozná. Veľmi ma to potešilo a zahrialo pri srdci. Jeden úsmev – pre niekoho bežná vec, ktorú si niekedy človek ani neuvedomí, no v tomto prípade znamenal viac než dosť. Po ich odchode som ďakovala Bohu, že ma nenechal samú so slúchadlami v ušiach, ale že mi poskytol možnosť nahliadnuť na život aj z iného pohľadu.

027 Pizza

Ponáhľal som sa na vlak. Mamka robila domácu pizzu, ktorú som nestíhal jesť, tak mi pár kúskov zabalila. Narýchlo som vybehol z paneláku a náhlil sa na stanicu. Vtom som si uvedomil, že som si v zhone zabudol vziať slúchadlá, čo znamenalo jediné – prečkať celú hodinovú cestu bez obľúbeného počúvania hudby. Aspoňže cestujúcich bolo málo a mohol som si vybrať prázdne kupéčko. Po chvíľke prešiel okolo akýsi típek a pozdravil sa mi. Nepoznal som ho, a tak som spozornel. Na pohľad lacnejšie oblečenie, staré slnečné okuliare na očiach, trocha podozrivý výzor – taký ten divný typ, s ktorým nechcete mať nič dočinenia. Pustil som ho z hlavy. Vyvalil som sa na sedačku, vytiahol z vaku dózičku s pizzou a začal som spokojne chrúmať. Šok nastal, keď sa chalan po minútke vrátil, otvoril dvere a mlčky na mňa civel. S kúskom pizze v
ruke som sa spýtal: „Potrebuješ niečo?“ Po chvíľke zatiahol: „Môžem si tu sadnúť?“ Chápete, divný týpek, poloprázdny vlak. Celkom nepríjemná situácia. Zhodnotil som, že síce vyzerá hrozivo, ale hádam by som si s ním poradil a s veľkou nevôľou som ho pustil dnu. Pomaly som začal hrýzť v očakávaní, čo bude nasledovať. „Neboj sa, neukradnem ti nič,“ zasmial sa. Veľmi ma to neubezpečilo. V hlave sa mi rojili všelijaké scenáre, poznáte to. Bol som trocha napätý, no chcel som preťať dráždivé ticho,
tak som sa s ním dal do reči. Mám na mysli tú takú čudnú konverzáciu s krátkymi odpoveďami a dlhými pauzami. Vysvitlo, že čaká kamoša a že ide práve domov. Trocha mi odľahlo, keďže išlo o nasledujúcu zastávku. Ticho. „Kúpil si si pizzu?“ Ukázal na dózičku. Zamrlal som, že doma robená. Ďalšie ticho. Napadlo mi, že ho ponúknem. Nevyzeral na to, že je hladný, ale ktovie. „Dáš si?“ Ticho. „Iba ak tebe nebude chýbať.“ „Mám ešte dosť,“ povedal som a podal mu kúsok. „Tu máš.“ Poďakoval a začal jesť. Chutilo mu, pochválil ma (v domnení, že som ju piekol ja). Pokračovali sme v pauzovom rozhovore. Chalan starý asi ako ja, nezamestnaný, dal výpoveď a hľadá si novú prácu. Z učňovky. Po chvíli mi napadlo, že v hlave má asi úplne iné starosti než ja. Pohli sme sa. Popýtal si ešte 30 centov. Chvíľu som rozmýšľal, či mi nevytrhne peňaženku z rúk a neutečie, ale nakoniec som mu dal 50-centovku. Nevytrhol, ticho poďakoval. Ešte sme chvíľku kecali, potom odišiel do vedľajšieho kupé. Pozoroval som z okna, ako vlak zastal, týpek vystúpil a kráčal preč. Navonok sa nič nezmenilo. Nezalial ma žiadny príval patetických pocitov. Ale keď na zastávke chalan kráčal po peróne a dvakrát mi zakýval, tak som si uvedomil, že to malo zmysel.

026 Duch je ten istý

Praxujem tento týžden na detskej JIS a včera sme mali 16 dňového chlapca, ktorého nevedeli sestričky utíšiť a dali mi ho strážiť, tak som sa k nemu naklonil, chytil ho a začal som ho v jazykoch utišovať a spievať, s tým že som taký pokoj na srdci cítil. Chlapček zachvíľku zaspal a sestričky mi povedali, že budem dobrý ocino. Na detských sálach som pomáhal pri anestéze. Teším sa už na svoje deti. A iba toľko som chcel.. Niekedy tak veľmi oddeľujeme svoj duchovný život od svetského, ale Duch je ten istý nech sme kdekoľvek a koná cez nás aj v tých na zdanie najobyčajnejších chvíľach. Vyžarujeme čo veríme.

025 Baletka

Bola som na svojej prvej duchovnej obnove u sestier služobníčok NPM a veľmi sa mi tam páčilo. Ale bola som tam aj dosť na príťaž, nakoľko som v tom čase nemohla chodiť, jedine o barlách. Sestričky boli ku mne nesmierne milé a všetky ostatné dievčatká mi so všetkým pomáhali. Bolo mi tam skutočne skvele a nechcelo sa mi ísť domov. Po pár dňoch mi napísala kamarátka z DO, či by som nechcela prísť na skúšku ich spevokolu, ktorú majú na starosť sestričky. Plánovali sme to vyše mesiaca. Pár dní pred tým, ako som tam mala ísť, som sa rozhodla, že sa musím akosi poďakovať sestričkám za všetko, čo pre mňa urobili, keď som bola hendikepovaná. Nevedela som, ako ich prekvapiť, aby to bolo čo NAJoriginálnejšie.
V škole sme dostali úlohu nakresliť návrh na nejaké oblečenie a ja som začala kresliť šaty, z ktorých vznikli pekné baletné šaty. Ale k šatám patria aj baletné črievice… A postupne som kreslila a kreslila, až som nakreslila baletku. Spomenula som si na jednu zo sestier a na udalosť v súvislosti s baletkou.
“Jasné! Dám jej ju!” vyhŕklo zo mňa, keď som dokončovala ten výtvor. Lenže ešte niečo to chcelo… Premýšľala som, že tam dopíšem nejaký výrok alebo citát zo sv. Písma. Ale neskôr som sa pozastavila a začala som si písať pozitívne vlastnosti a veci, ktorými ma táto sestra obdarila. A po pár minútach z toho vznikla báseň. Bola som šťastná, ale musela som niečo vymyslieť aj pre druhú sestričku, ktorá s nami trávila čas a vedie spevokol. Báseň sa písala sama, ale nastal problém pri kreslení. Absolútne som nevedela, čo mám nakresliť a keďže bolo pomerne neskoro, začala som uvažovať, aby som to stihla a aby sa jej to aj páčilo. No a prvé čo mi napadlo bola gitara, nakoľko sestrička celú DO spievala a hrala na gitare. Ráno som to položila do tašky a tešila som sa na to, čo povedia, keď to uvidia. Na spevokole nás bolo málo a nieslo sa to v skvelej atmosfére. Stále som len drgala do kamarátky, aby mi povedala, kedy je ten správny čas vytiahnuť žolíka a zmeniť atmosféru. Bolo pred omšou a ona mi dala znamenie. Vytiahla som žolíky a…
Sestričky to potešilo, ale na báseň akosi nemali čas. Z obrázkov to celé pochopili… Neskôr mi napísali, že sa im to páčilo a že som vcelku vnímavá.

Možno že to bola maličkosť, ale pre mňa je umenie spôsob, ako povedať vďaka… A tieto sestričky mi neskutočne pomohli vždy, keď bolo treba. Chcela som sa im odvďačiť kreatívne… Som šťastná, že som im vykúzlila úsmev na perách, tak ako to vedia ony mne v tažkej chvíľke.

Tak teda! Umelci spojme sa a tvorme na Božiu slávu…!!! Zmeňme tak atmosféru tvorivým duchom a láskou! :)

024 Mocná láska

Moja zmena atmosféry nie je veľká. Je skôr malá a skromná :) V jeden deň som išla z omše u nás v dedine a pozerala som sa na decká, ktoré sa hrali na ihrisku; mladých ľudí, ktorí sa stále niekde ponáhľali… Pýtala som sa, ako možem ja zmeniť atmosféru?… Samozrejme, čakala som niečo veľké… Keď zrazu vidím jedného uja, ktorému spadla palička, ktorá mu pomáhala pri chôdzi… Bol to starší človek (asi opitý). Samozrejme, s láskou som mu podala paličku a spýtala sa, či netreba ešte nejak pomocť… Veľmi mi poďakoval… :). Keď som ďalej kráčala, pochopila som, že takto som zmenila atmosferu ja (Boh skrze mňa)… Chcem vás povzbudiť… Poďme spolu dobíjať túto krajinu láskou… Maličkými skutkami lásky… Tam, kde sme… Možno len malý úsmev… Alebo len tak pomôcť… Nie obísť a nechať tak, nech sa niekto trápi sám… Možno práve ty si zdroj toho, aby niekto iný spoznal, čo je to láska a že este niečo také existuje – LÁSKA JE MOCNÁ

Štefánia

023 V triede

Ahojte. Chcem sa podeliť o to, ako sa zmenila atmosfera. Ráno, keď som išla do školy som sa rozhodla kúpiť čokoládu. Tak som tak urobila. Rozmýšľala som, čo s ňou urobím, keď v tom mi napadlo, že ju dam našej pani riaditeľke, ktorá mala mať v ten deň s nami chémiu. Ona je taká trošku prísnejšia a všetci sa jej tak trochu boja, vrátane učiteľov. Tak som si povedala, že chcem zmeniť atmosféru. Netrpezlivo som čakala, kým príde pani riaditeľka do triedy a na katedre si nájde čokoládu. Lenže pani riaditeľka neprišla celú hodinu. Všetci sme boli mega šťastní. Ale čo s čokoládu? Napadla mi ďalšia pani učiteľka, učiteľka nemčiny. Tá máva občas zle nálady. Položila som jej teda čokoládu na katedru a všetkým som povedala, že keď sa bude pýtať, nech povedia, že preto, lebo ju máme radi. Keď prišla naša nemčinárka do triedy a našla čokoládu s nálepkou “Zmena atmosféry”, bola úplne celá bez seba. Naša hodina vyzeral úplne inak. Síce sme sa učili, ale bolo to iné. Naučila nás spievať nemeckú pesničku a stále sa usmievala. Náš Boh je super!

Katka

022 Biblia

Ako každý týždeň aj tento som cestovala domov vlakom, pričom som prestupovala vo Zvolene. Môj osobák bol už pristavený, tak som si doň sadla, i keď odchádzať mal až o polhodinu. Otvorila som teda knihu a pokračovala v jej čítaní, pričom som sem-tam pozrela von na postávajúce sprievodčíčky. Dnu pomaly vstupoval jeden starý pán a keďže som bola jedinou obyvateľkou vlaku, zdvorilo ma pozdravil a hneď na to sa spýtal, čo dobrého čítam. Najprv som zapochybovala, ako mám zareagovať, aké slová narýchlo povyberať na poskladanie zmysluplnej a zároveň jasnej odpovede bez zakoktania. Napokon som len zdvihla malú hrubú knižku a s úsmevom dodala: “Bibliu.” Čakala som na jeho reakciu nevediac o tom, či je veriaci alebo nie. Či náhle zmĺkne, lebo k tomu nebude mať čo povedať, alebo, ako správny ateista, začne vyťahovať argumenty podporujúce jeho “vieru”. No vykľul sa z neho kresťan, ktorého slová ma milo prevapili (presne tak, ako jeho prekvapil fakt, že aj mladý človek číta Bibliu). “Múdro robíte,” zneli jeho slová, “to už ste vyhrali… našli to pravé v živote…” Nevedela som, čo k tomu dodať, tak som len s úsmevom pokývala hlavou. Usadil sa, nie však ku mne, ale o rad sedadiel predo mňa a nastavil mi chrbát. Asi nechcel byť “dotieravý”. Rozprával však ďalej – o tom, ako pozerá každý deň kresťanský kanál, ako sa každý deň modlí k Bohu, ako prosí o pomoc Pannu Máriu hovoriac: “Ruženec je ako pohladenie, slasť pre dušu…” Vlak sa začal pomaly zapĺňať ľuďmi a on sa zvítal s mnohými prišelcami, dokonca venoval niekoľko milých slov aj strojvedúcej. Doslova tým zmenil atmosféru. Na zastávke Zvolen mesto sa vlak naplnil do prasknutia, avšak ten starý pán vystúpil. Trochu som posmutnela. Lenže tá atmosféra ostala. Tak toto bol príbeh o človekovi, ktorý svojím slovom povzbudil mnohých a ktorého som snáď povzbudila aj ja. Stačilo len ukázať, čo čítam…

Aďa

021 Gitara

Všetko to začalo, keď sme šli z kostola zo skúšky odprevadiť našu kamarátku domov s očakávaním a zároveň radosťou na nedeľnú svätú omšu a s gitarou v ruke. Prechádzali sme cez námestie v našej obci, keď sme stretli skupinu detí s učiteľmi, ktorí sa nás spýtali na spoj do susednej dediny. Autobus im išiel až o pol hodinu, a tak museli čakať na zastávke. Deti nás vyzvali, aby sme im niečo zahrali na gitare a zaspievali. A tak sme začali bezprostredne spievať kresťanské pesničky, ktoré sme už mali nacvičené, neuvedomujúc si pritom, či sú veriaci alebo nie. Deti síce pesničky nepoznali, ale bolo vidno, že sa im páčili a niektoré z nich si chceli zaspievať aj iné kresťanské pesničky, ktoré zas oni poznali. Jeden pán dokonca vyšiel z krčmy a vypočul si nás :)… Až potom sme si uvedomili, akú úžasnú zmenu atmosféry sme spolu s deťmi vytvorili na námestí. A tak vás chceme povzbudiť k tomu, že aj vy ostatní môžte zmeniť atmosféru prostredníctvom vašich talentov od Boha.

Paula a Mária

020 Rozhovor

Cestovala som po celom týždni domov. Vo vlaku som si prisadla k jednej dievčine. Počas jazdy som sa s ňou začala rozprávať, nakoľko ma zaujal jej obal na notebook (mala presne ten istý ako ja :) ). Dozvedela som sa, že je taktiež študentkou na VŠ a má pred sebou tie najťažšie skúšky. Naša konverzácia bola krátka, ale veľmi zaujímavá a veselá :) :D. Bola veľmi prekvapená, že som sa s ňou začala len tak rozprávať… “Často sa rozprávaš s cudzím človekom?” Spoločne sme sa zhodli na tom, aká je dnešná realita smutná… Technika nás valcuje… Hoci cestujeme s toľkými ľuďmi, s nikým sa nerozprávame… Pretože každý chce “byť vo svojej bublinke”… Nikým nerušený… Na konci som ju povzbudila v jej príprave na skúšky a popriala jej pokojný víkend. Niekedy stačí tak málo… Prihovoriť sa človeku, povzbudiť ho a dodať mu odvahu 😉

 

Monika

019 Žlté

S kamarátkou sme chodili na doučovanie z angličtiny pred maturitou a mali sme naozaj skvelú učiteľku. Chceli sme ju trošku potešiť a vyčariť jej úsmev na tvári, tak sme sa rozhodli, že jej kúpime kvety. Lenže aké… Rozhodli sme sa pre žlté ruže. A viete čo? Keď sme ju obdarovali, zistili sme, že žlté ruže má najradšej a sú to jej najobľúbenejšie kvety a aj farba :). To nebola náhoda… Atmosféra bola zmenená!

018 Bezdomovec

Ahojte! Obyčajný deň. Išla som si kúpiť bagetu. Vlastne som ani nebola hladná, ale potrebovala som výhovorku, ako sa oslobodiť od učenia na skúšku. S bagetou som sa vracala domov a vtom som uvidela uja, ktorý predával Nota Bene. Zastavila som sa a rozmýšľala, či kupovať alebo nie. Ujo vytiahol cigaretu a ja som začala zvažovať, že ak si od neho ten časopis kúpim, kúpi si za to cigarety. No v tom som si uvedomila, že to nie je moja zodpovednosť posudzovať, ale milovať. Časopis som si kúpila a ujo bol naozaj šťastný a veľmi mi ďakoval. Ja som bola tiež šťastná, myšlienkami niekde úplne inde stále s bagetou v ruke. Blízko nášho bytu som uvidela na lavičke ležať bezdomovca. Bol opitý a spal. Tak som tú bagetu zobrala a položila vedľa neho. Medzitým sa zobudil, tak som mu len povedala, že ak je hladný, nech sa naje a odišla som. Prešla som za roh a vykukla, či to malo nejaký zmysel a ten ujo začal hneď jesť. O tomto projekte som vtedy nevedela, ale ich radosť spravila radosť mne. Ako málo stačí.

017 Hamburger

Ahojte, síce nemám žiadnu fotku ani video ani iný záznam, ale dúfam, že som dnes aspoň trošku “zmenila atmosféru”. Dnes som šla z obchodu a na ulici, hneď pred ním, sedel na chodníku bezdomovec, ktorý vyzeral veľmi utrápene. Samozrejme, že sa nedalo nevšimnúť si ho, no šla som ďalej a neriešila. Po pár metroch sa predo mnou zjavil jeden fastfood (doslova ako značka STOP! :D) a hneď som si spomenula na vašu zmenu atmosféry. Tak som mu šla kúpiť hamburger, vrátila som sa k nemu a spýtala sa ho, či mu môžem niečo dať. On sa veľmi zľaknuto a neveriacky spýtal, že čo, tak som mu podala do rúk hamburger a popriala dobrú chuť :). Ten skvelý pocit, keď som videla, ako mu zažiarili smutné oči, bol na nezaplatenie. Ľudia sú skvelí, meňme atmosféru!

016 Husle

Keď som si tak cestovala vlakom, rozhodla som sa meniť atmosféru. Tým, že som darovala svoje husle jednej užasne - krásnej Božej princeznej, ktorá veľmi po nich túžila. Aby ona menila atmosféru všade, kde príde...


015 Zmrzka

Tento príbeh je iný ako ostatné :). Je o tom, že niekedy sme my pri tom, keď sa človek rozhodne, že zmení atmosféru. A možno ani nevie o tom, že takýto projekt existuje :).

Cestovala som domov autobusom. Jeden z posledných spojov, 3 ľudia v celom autobuse, nadšení, že po celom dni už môžu ísť domov. Prechádzali sme okolo stánku so zmrzlinou, keď mi šofér vraví: “Dáme si zmrzlinu? Pôjdete kúpiť!” A zrazu na celý autobus zakričal: “Dáte si zmrzlinu?” A tak sme zastavili pri zmrzline, vybehla som z autobusu a kúpila nám všetkým po kopčeku zmrzliny :D. Všetci sme sa na tom riadne smiali a lízajúc zmrzlinu sa spoločne rozprávali až k zastávke, na ktorej som ja spolu s jedným pánom vystupovala. Spoločne sme sa na tom ešte zabávali, keď mi ten pán hovorí: “Je to skvelý človek, ľudí ako on je už na svete málo.”… Uvedomila som si, že stáť na tej druhej strane je šokujúce a úžasné zároveň. A že byť svedkom zmeny atmosféry je úžasné. Kdekoľvek. V autobuse, na ulici… :)
Mirka
014 Koláč

S mojím priateľom sme sedeli v jednej reštaurácio – kaviarničke. Prišla k nám čašníčka. Povedala, aby sme si odpratali veci niekam inam a celkovo pôsobila štýlom – “viem si predstaviť aj niečo iné, ako byť teraz tu”. Nuž čo, veci sme si teda dali z vedľajšej stoličky na zem, no deň bol stále krásny, slniečko svietilo, my sme sa ľúbili a v podstate jesť budem panenku s kari a šampiňónmi a nie čašníčku :). Kým sme čakali, uvidela som, ako sa smerom k stolíku pár metrov od nás pomaličky, krôčik po krôčiku približuje staručká pani. Hrb na chrbte, opretá len o vozík, ktorý pred sebou tlačila, na ňom minerálka a nejaké igelitky. Bolo vidno, že každý jeden pohyb je pre ňu utrpením. Veľmi opatrne si sadla a z predného vrecka na vozíku si začala niečo loviť. Lieky proti bolesti. Zapila ich minerálkou, zatiaľ čo sa čašníčky hádali, ktorá z nich pôjde obslúžiť tú divnú pani. Vtedy som vedela, že objednávať si nebude určite nič. Spomenula som si aj na to, ako som ju deň pred tým videla tlačiť ten istý vozík po nákupnom centre. Práve som bola v mojej brigádke, no pýtala som sa sama seba, ako môžu ľudia len tak chodiť okolo tej pani a nič s tým neurobiť. Ako sa mohla vôbec takom biednom stave vybrať von? Má vôbec niekoho blízkeho? No ani ja som nič neurobila… Vtom som zamávala na čašníčku. Prišla za mnou a zo mňa ani neviem ako vyhŕklo: “Prosím, objednajte tej pani von nejaký dobrý koláč. Na mňa.” V tej sekunde som mala hlavu ako prefučanú… “Hej Lucia, to je ako z amerického filmu!” Po druhé: “Pááni, neverím, že som sa na niečo takéto odvážila.” A po tretie: “Dúfam, že tá pani nemá cukrovku.” Čašníčka chvíľu nič nepovedala a hneď potom jej znežneli oči. “Samozrejme… Donesiem.” Po chvíľke pred prekvapenú pani doniesla cheescake a na moju úľavu neukázala na mňa, keď povedala, že to má od jednej zákazníčky. Pár minút len pozerala na koláč a nič neurobila. Pomyslela som si, že predsa len má tú cukrovku a moje impulzívne správanie k ničomu neviedlo. Potom váhavo zdvihla lyžičku… Koláčik jedla aspoň polhodinu. Videla som, že aj ten pohyb je pre ňu bolestný. Nemohla som si pomôcť, musela som sa na ňu pozerať. Medzitým, jej čašníčka doniesla čistú vodu. Mala síce tú vo vozíku, ale predsa len, keď, tak poriadne. Usmiala som sa sama pre seba. Po polhodine pekne položila lyžičku na tanierik, chvíľu hľadela len tak do diaľky… Pomaly sa zdvihla. Chytila sa za rúčky vozíka. Jeden krok. Druhý. Trvali snáď večnosť. Už som vedela, že ide ku mne. Rozbúchalo sa mi srdce, pretože som nechcela, aby mi ďakovala, nechcela som, aby vedela, že som to bola ja. Zaslúžila si to oveľa viac ako ktokoľvek iný. Pomaly som sa hrabala v šampiňónoch, keď zastala dva metre odo mňa. Pozerala sa. A pozerala. Stále. Do mojich očí a cez ne do môjho srdca. Nepovedala nič. Jej pohľad stačil. Pohľad úcty. Usmiala som sa cez slzy a prikývla. Viem. Ktokoľvek z nás môže byť ako ona. Milovať, starať sa a ľúbiť, no aj tak zostať sám. Keď odišla, povedala som priateľovi, že nikdy som niečo také nezažila. Ten pohľad. Niečo mi pripomínal. Miri povedal, že ten pohľad bol pohľad Ježiša (z Utrpenia Ježiša Krista), keď k nemu prišiel Šimon z Cyrény, aby mu pomohol niesť kríž. A viete, ja viem, že to možno vyznie ako fráza, ale vtedy som pochopila, čo znamená, že Ježiš je v každom z nás. Videla som Ho v jej očiach. Prepáčte, nebola som sa s ňou odfotiť, no viem, že práve v tej chvíli sa niečo zmenilo. Zmenila sa atmosféra. A niekedy netreba veľa. Možno len stačí robiť malé veci s veľkou láskou. A tá láska je nezastaviteľná, ako svetlo za jasného dňa. Zasiahne staručkú pani, čašníčky a najmä mňa. Tento malý príbeh som nenapísala preto, že som niečo urobila. Bol to len malý koláčik. Len som chcela povedať, že veľa ľudí len tak kráča, nevníma, nevšíma si. A možno aj dá pár euríčok do škatuľky na Deň narcisov alebo hocikedy inokedy, ale chýba tomu niečo osobné. Na to sú ľudia zvyknutí, lebo sa to patrí. Zmena atmosféry si vyžaduje odvahu byť iný. Prinášať Boha von. Do ulíc a miest bežným životom. A nikdy neviete… kedy sa na tejto ceste stretnete s Ježišom.

Lucka

013 Barbora
Nebojte sa zmeniť atmosféru

Som členkou mažoretkového klubu Fowers a o niekoľko dní nás čakajú Majstrovstvá Slovenska :). Všetky sme z toho veľmi nervózne a to bola pre mňa najlepšia príležitosť, ako zmeniť atmosféru :). Dievčatám som doniesla čokoládový dezert, aby si trošku osladili život a potom som ich povzbudila slovami, aby sa nebáli a boli silné, pretože máme krásne choreografie :). Veľmi ich to potešilo, a tak isto aj mňa :). Toto je aj môj príbeh, ktorým chcem inšpirovať aj ostatných ľudí :). Nebojte sa zmeniť atmosféru! Držím palce, Boh vám žehnaj! :)

012 tulipány

Darovala som učiteľke zo ZŠ tulipány. Chcela som ju potešiť, lebo sa blíži Deň matiek a keďže ona deti nemá, nemusí to pre ňu byť ľahký deň. Bola taká vďačná :)

011 100€

Bol som na nákupe v nákupnom centre a na toalete som našiel peňaženku, v ktorej bola hotovosť nad 100 € a doklady. Našiel som kontakt na človeka, ktorému to patrí a odovzdal som mu ju. Moje nadšenie umocňovala jeho spontánna radosť po ťažkých chvíľach beznádeje, ktorú dovtedy prežíval!


Feri

010 úsmev

Keď som raz čakala na vlak, stála tam so mnou taká teta a ja som sa na ňu usmiala. Bola nadšená, že aj v tejto dobe sú ľudia, čo sa usmievajú (len tak na cudzieho človeka). Teraz viem, že ten rozhovor mal veľký zmysel.


Maťka

009 Niekedy sa stačí pozdraviť

Ďakujem a prajem pekný deň…


Ja robievam takú drobnosť. Ráno, keď si kupujem raňajky a platím v obchode, tak poviem: “Ďakujem a prajem pekný deň…” Predavačky to rýchlo pochytili a už to štandardne vravia aj ony… V inom obchode na to veľmi dobre reagujú, slušne odzdravia a usmejú sa… V autobuse zase, keď mi dá šofér lístok, tak poďakujem, a keď pri vystupovaní idem popri ňom, rozlúčim sa.

008 Radosť v miestnosti

Vždy sa snažím ľudí rozveseliť, či už nejakým komplimentom alebo povzbudivou správou. Hlavne chcem aby v miestnosti vládna veselá atmosféra.


007 Čokoláda na pošte
AUDIO

Zastavili sme sa na pošte a spravili sme tam radosť.

006 Medík

Nazbierala som púpavy a vyrobila medík, ktorý som rozdala.

005 Jakub
FOTO

Kamarátka bola hladná, dal som jej zo svojej desiaty.

004 Lenka

Asi najčastejšie to zažívam v električke alebo v autobuse so starými ľuďmi, keď ich pustím sadnúť si. Vždy sú takí vďační a prekvapení, že aj v dnešnej dobe sa nájdu ľudia, ktorí myslia na ich staré kosti... Minule som slušnému ujovi na zastávke požičala drobné na bus, lebo nemal pri sebe. A ja hej... A ešte toto. Keď sme s priateľmi išli z jedného fastfoodu, tak sme videli dve dievčatá pri košoch, ktorým sme dali nejaké jedlo (boli šťastné)... A posledná fastfood story: Mala som sa stretnúť s mojím priateľom, a tak som mu kúpila milkshake (lebo ho má rád), ale pri Hrone sedel bezdomovec. Chudák, vyzeral fakt zle. A tak som po pár metroch zastala, otočila sa a dala som mu ho. (Predsa, taká nádielka sladkého by ho mohla povzbudiť.)


003 Ivka

Bezďákovi pri supermarkete občas kúpim buchtičku. Nech si dá občas aj “mňamku”… A keď idem mestom, tak niekedy úsmevom zdravím neznámych ľudí a prajem im pekný deň. Vyzerajú potešene… A minule som išla na stanicu na vlak a cestou som sa rozprávala s kamarátkou, že si ešte pôjdem dačo kúpiť do vlaku, lebo som riadne hladná. Kým som si kupovala lístok, ona mi kúpila bagetu. Made my day… A potom sú tu príbehy, keď sa niekedy začnem rozprávať so staršími tetami v autobuse alebo tak a oni mi hovoria o svojich životných príbehoch, posťažujú sa, potešia sa. A to je tiež pekné.


002 Maťo

Občas, keď idem po chodbe na intráku a vidím tam dáku smeť, tak ju zodvihnem a hodím do koša... Nikto ma pri tom nevidí, ale ja mám z toho super pocit.


001 Ružomberok
VIDEO

Toto video sa k nám dostalo po skončení Godzone konferencie 2015 “V Jeho mene” v Ružomberku. Je neuveriteľné, aká veľká sila je v jednote a modlitbe. Títo mladí ľudia sa rozhodli priniesť nebo na zem a na chvíľu z obyčajnej stanice urobiť miesto modlitby. Možno si však práve hovoríš, že ty by si to nezvládol, že sa možno príliš hanbíš na to, aby si vyšiel zo seba tak, že začneš hrať chvály na stanici. Je to v poriadku. Zmena atmosféry je práve o kreativite. Možno teta, ktorá okolo teba práve prechádza, potrebuje iba povzbudiť, zatiaľ čo tvoj chorý kamarát potrebuje prijať modlitbu.Všetko je to o tvojom srdci a o tom, že ostaneš sám sebou. Budeš postupne prekračovať svoje osobné hranice tak, že pritom iným neublížiš. Jednoducho budeš meniť svet láskou.


tumozebyt

  • Príbehy o zmene atmosféry

    Inšpiruj sa príbehmi ľudí, ktorí sa rozhodli meniť atmosféru vo svojom okolí...